Úvod
Aby každý vedel pochopiť ako sa stáť dobrým pilotom závesného lietania a následne pomerne v krátkom čase dosahovať vynikajúce výsledky. Dokonca aj na súťažiach dostať sa až na najvyššiu špičku. Preto musím poukazovať až na začiatky,než som sa dostal k lietaniu. Musím pripomenúť, že nič spoločné z lietaním som nemal ani prakticky ani teoreticky.
V roku 1965 boli Majstrovstvá sveta v lyžovaní v severských disciplínach. Harker Mike, priekopník ZL, ktorý pochádzal USA on bol, ktorý z realizoval podľa Rogalových projektov závesné lietanie. Chodil po svete a predvádzal v tom čase ešte na lyžiach lietanie na ZK. Mal som šťastie toto uvidieť v televíznom prenose. Boli to iba sekundy ale mňa to veľmi dojalo. Videl som konštrukciu, ktorá sa mi zdala byť veľmi jednoduchá. V tej dobe som sa rozhodol, ja toto musím postaviť. Pre uskutočnenie stavby po neskutočných skiciach a premýšľaní som sa zdal svojho úmyslu. Prešlo asi ďalších 14 rokov,než som sa opätovne rozhodol postaviť ZK,lebo už v tých rokoch niekoľko krát som videl v televízií lietanie na ZK.Podarilo sa mi zohnať hliníkové trubky / nie duralové /v priemeru 36 mm hrubé. Čo dnes každý pilot závesného klzáku vie, že hliník a to tak slabého priemeru je nezmysel na nábežky. V tej dobe ešte som stále nemal nič spoločné z lietaním taktiež neodoberal som žiadny časopis, kde by som získal aspoň základné poznatky ohľadne závesného lietania. Neštudoval žiadne literatúry ohľadne letectva. Tiež nevedel som ani to, že v Československu už lietajú na ZK. V roku 1979 na jeseň prenajal som v Kamenici /nad Hronom kultúrny dom. Manželkou sme začali na podlahu kresliť kriedou tvar / uhol / nabežiek a kilu. Premýšľali sme aký uhol zvoliť,akú veľkosť /plochu / zvoliť aby ma to unieslo. Po zhotovení konštrukcie, ktorá nebola vystužená z oceľovými lanami ale so šnúrami na prádlo. Nakúpili sme potrebné množstvo látky šušťákoviny.Na označenej podlahe sme začali strihať látku a pozlepovať poťah krídla kobercovou páskou aby nám krajčírka nemohla pokaziť naše dielo pri šití. Za jeden deň nám krajčíra ušila pod mojím dozorom plachtu. Po zhotovení a poskladaní krídla, tiež mi dalo zabrať ako vystužiť anténu a hrazdu, nemal som žiadnu potuchu ako určiť ťažisko. Nakoniec som to dal dokopy.
Pokusy o vzlet, koniec roka 1979
Nevedel som, že závesným klzákom nedá sa zlietnuť zo zeme teda z roviny, myslel som, že stačí vietor, ktorý ma vynesie hore. Počkal na vhodný vietor, dnes už viem, že mohlo fúkať v tej dobe tak 7 až 8 metrov/sek. a našiel som na pole také miesto, aby ma nikto neuvidel. Po neskutočných pokusov sa dostať do výšky sklamaný a nešťastný poskladal som moje dielo závesný klzák. V ten deň navštívil som leteckého modelára Františka Mišanka zo Štúrova a vypytoval som sa ho či náhodou niečo nevie o závesnom lietaní. Poradil mi aby som rýchlo zabudol na závesné lietanie lebo je to veľmi nebezpečné a stavba tiež je zložitá. Ja som mu prezradil, že ja už mám postavené krídlo. Následne sa ma pýtal z ktorého kopca chcem zlietnuť. Rýchlo som pochopil prečo som ja videl v televízií z kopca lietať rogalistov. Ja som mu vtedy neprezradil, že som absolvoval prvé pokus zo zeme, tak som mu odpovedal, že ešte nemám rozhodnuté z ktorého kopca budem skúšať v zlietnuť. Na druhý deň už som hľadal svah, tiež také miesto aby ma nikto nevidel. Preto, že som o ťažisku nič nevedel ako o celom lietaní,znova sa mi nepodarilo zlietnuť ani po neskutočných pokusoch. Hľadal som stále strmší svah a pokúšal letieť stále v silnejšom vetre ale znova neúspešne. Keď už bol veľmi silný vietor tak ma to prefukovalo dozadu. Na moje šťastie alebo nešťastie, že prečo neskôr sa k tomu vrátim.
Našiel také miesto, ktoré som pokladal za v hodné. Samozrejme nesprávne. Pod svahom bola hlavná cesta a na ceste telefónne vedenie, za cestou Jednotné roľnícke družstvo. Čiže moja schovávačka pred ľuďmi sa skončila. Keď v tej dobe na takom mieste som rozložil krídlo každému bolo jasné, že sa jedná o lietajúce zariadenie i keď ešte nikdy nevideli Závesný klzák. Na hlavnej ceste zvedavci autá sa zastavili a čakali ako dopadne vzlet. Nemohli prejsť ani tie autá, ktorých môj v zlet nezaujímalo alebo sa ponáhľali lebo prvé autá cestu zatarasili. Oproti v Jednotnom roľníckom družstve počas zamestnaní našli všetci zamestnanci čas nato aby sa na mňa mohli rehotať, keď som po štarte robil kotrmelce. Ich škodoradostné rehotanie bolo počuť do veľkej vzdialenosti. Pomohla mi hliníková hrazda, ktorú som mohol narovnávať celí týždeň. Preto, že som pochádzal z tej istej dediny všetci ma poznali. Mne sa, nepodarilo v zlietnuť celá dedina o tom rozprávala, že mi v hlave preskočilo. Toto bolo pre mňa to nešťastie.
Bolo mi jasné, že keď ja nedokážem lietať v tej dedine ma budú pokladať za večného cvoka. Rozhodol som sa že, ja musím to dokázať. Musím podotknúť, že z výšky som stále bál. V tej dobe som to predstavoval, že budem lietať tesne nad zemou v malej výške. Čo je nemysliteľné z veľkého kopca. Po jednom týždni už som bol všade modrý. Mal som pomocníkov čo mi vozili na štartovacie miesto krídlo aby som mohol ušetriť čo najviac energie. Bohu žiaľ všetky úsilie boli márne. V zlietnuť sa mi nepodarilo aj keď som rozbiehal rogalom na štarte ako Abebe Bikila. Darmo som dosiahol rýchlosť na v zlet, nepomohlo. Vyčerpaný a unavený som sadol pod krídlo a vyšli mi aj slzy,lebo som cítil, že letieť nebudem. Taký som mal pocit, že je to veľmi ťažké. Potom ma konečne napadlo, že možno s týmto krídlom sa nedá lietať.
Nastal prelom
Ten večer som sa vrátil domov a moja manželka ma čakala veľkým úsmevom a mávala na mňa v ruke časopisom Život. Pozri sa veď už na rogale v Československu už dávno lietajú. Našiel som v časopise mena Gabriel Vícen a Vlado Rusnák z Piešťan. Na druhý deň som bol v Piešťanoch. Prvého človeka, ktorého som sa pýtal či náhodou nepozná Gaba Vicena mi odpovedal ale áno teraz je na letisku a robí tam niečo so svojím Rogalom. Nevedel som sa vyčkať na stretnutie tak som sa tam ponáhľal. Po príchode na letisko, prvé čo som uvidel že sa rozbehne a odhodí krídlo a sleduje ako mu to samo letí. Bolo by veľmi špatné porovnanie keby som povedal, že rozdiel medzi mojím a jeho krídlom je rozdiel ako medzi trabantom a momentálne najmodernejším mercedesom. Zoznámili sme sa a prezradil som mu, že tiež mám postavené krídlo, ktorým nedokážem zlietnuť. Bol utorok a dohodli sme sa, že sobotu doveziem krídlo do Piešťan a oni mi to odskúšajú. V sobotu som priviezol krídlo odišli sme na kopec,dnes už neviem na ktorý. Bolo nás tam niečo pod desať ľudí a viac krídiel presne sa nepamätám koľko. Je hlavné keď som rozložil svoje krídlo všetci sa pustili do rehotu. Bol som šťastný lebo som vedel, že chyba nie je vo mne. Zistili, že ťažisko je asi 20 až 30 cm mimo. Poloha hrazdy tiež je nesprávne a našli ďalšie nepresnosti. Povedali, nedá sa odskúšať. Nakoniec niekoho tam napadlo, že z nožíkom odrežú šnúry a pridajú tam kde toho je málo. Po tomto upravení Viliam Hluch, odletel mojím krídlom asi 25 metrov. Ja som bol šťastný ako blcha. Nahovárali ma aby som to odskúšal ale pred míma som mal trému a rozhodol som letieť až doma. Pripomeniem, že vtedy som videl prvý krát popruhy. Ja som mal iba povraz a vyzeral som na rogale ako obesenec.
Prvé lety
Doma som po prvom pokuse fúkalo asi 1 až 2 metre sek. oproti. Po riadnom rozbehu odpútal som od zeme a úspešne odletel. Letel som malej výške max prevýšenie do 5 - 8 metrov. Dokázal som inštinktívne obletieť prekážajúci strom potom urobiť zatáčku aby som nevyletel na hlavnú cestu na, ktorej boli aj telefonické vedenie. Nosili mi pomocníci celý ten deň na štart krídlo a asi desať krát sa mi podarilo vzlietnuť. Z toho posledný let mi z komplikoval celú predstavu o lietanie a spochybnil môj ciel. V pravotočivej zatáčke aby som nevzlietol na drôty som prepadol až na zem. Mal som taký pocit, že tam bol vzduchoprázdny priestor. Predtým ten deň som síce vytýčil ďalší ciel preletieť našu dedinu aby som dokázal dedinčanom, ktorý zo mňa robili posmech chcel som im za každú cenu dokázať že mám to v hlave v poriadku. Keby naši obyvatelia voči mne nezaujali takýto postoj dnes asi nelietam. Teda toto bolo pre mňa to šťastie v nešťastí. Rozhodol som sa, že musím najprv učiť teóriu aby som sa dozvedel prečo som vlastne spadol. Samozrejme z teórie rýchlo som zistil, že pri malej rýchlosti / pádovej rýchlosti / a pri zvyšovania do kritického uhlu nábehu dochádza k odtrhnutiu prúdnic na hornej časti krídla a dochádza k pádu lietajúceho zariadenia. Potešil som sa, že nie sú nad zemou vzduchoprázdne priestory. Po základných znalostiach z aerodynamiky som sa hlavne zameral na meteorológiu. Z učebníc som získal dostatočné znalosti o tvorbe termických stúpavých prúdov o možnostiach ich výskytu. Strihy prúdení s turbulenciou po okraji termiky. Zistil som že existujú aj iné prúdenia ako dynamické / pre nás na svahu /, anabaticke a katabatické atť. Hlavne som sa zameral na výskytu rotorového a turbulentného prúdenia. Mechaniku letu z teórie som v tej dobe vôbec neštudoval. Lietal som ak sa dalo deň čo deň. Stále som hľadal vyšší kopec,než sa mi toto domácej dedine podarilo. Vytýčený ciel preletieť našu dedinu pomerne rýchlo som uskutočnil. Musím ale podotknúť, kúpil som druhé krídlo ALFA od konštruktéra Jirka Jelínka z Prahy. Malo to voči mojej konštrukcie perfektné letové a ovládacie vlastnosti. Po absolvovaní prvého výškového letu z výšky 200 metrového prevýšenia sa mi podarilo preletieť našu dedinu, musím dodať mal som po štarte termický stúpavý prúd ktorý my asi o 50 metrov pomohol prevýšiť kopec, prelietaval som nad dedinou ďalší termický stúpavý prúd. Predpokladám let mohol trvať 5 až 7 minút. Úžasne spokojný od radosti som ani spať nemohol. Na druhý deň prišiel som do domácej hospody, tam som zistil, že niektorý ľudia uvideli môj prvý let a začali o tom rozprávať. Zvedavcom som umožnil toto uvidieť iba za predpokladu, že mi vynesú rogalo na kopec z prevýšením 200 metrov. Na šťastie skoro každý deň sa nijaký zvedavec našiel. Keď som už nenašiel žiadneho zvedavca, kto by mi pomáhal nosiť krídlo na kopec tak som lietanie začal propagovať, že je to jednoduché môže sa to každý naučiť. Sľúbil som, že ich naučím lietať za predpokladu, že mi budú nosiť krídlo na kopec. Keď nás už bolo viac záujemcov urobili sme cestu k miesta štartu.
Pokusy o svahovanie
Chodieval so mnou na kopec tiež uchádzač závesného lietania František Mišanko modelár práve on bol, ktorému najviac môžem ďakovať čo sa týka aerodynamiky. Ale preto, že bol leteckým modelárom a vychádzal z modelárčiny čo sa týka hlavne silu vetra. Neporučoval mi letieť do väčšieho vetra max. ako 3 metre za sek. Ne dokázal som sa udržať na našom svahu Kováčovske kopce v Kamenici nad Hronom. V takomto slabom vetre ani po neskutočne množstve pokusov sa mi maximálne podarilo niekoľko osmičiek absolvovať ale s postupným klesaním. Niekedy výnimky tvorilo, keď na svah fukla do slabého vetra aj slabá termika no predsa v tej malej výške a v tesnej blízkosti svahu nebolo možné zatočiť 360° zatáčku.
Prvé svahovanie
Myslím si, že to bolo v roku 1980 začiatkom mája. Dozvedel som, že budú v Banskej Bystrici medzinárodne preteky Závesného Lietania.
Pokračovanie na budúce!
Prvé oficiálne Majstrovstva ČSSR Krkonoše
